Martinko alebo Maťo alias Maco

Písal sa rok 1988, konkrétne to bolo 10. marca, keď sa v žilinskej nemocnici zjavil malý Martinko. Tento štvorkilový uzlíček svoj príchod hlasno oznámil celej nemocnici, po pár dňoch svoju prítomnosť na tomto svete začal dokazovať plačom už v Rosine, svojom novom domove. V Rosine malého Martinka a maminku Milku s veľkou radosťou očakávala štvorročná sestrička Andrejka, ocko Stano, starká Melánia a starký Štefan. Rodinka už bola kompletná, tak mohol Martinko začať konať svoje poslanie – hnevanie. Najskôr plačom, plakal stále a všade, stačilo ak sa mama trošku vzdialila. Keď trošku vyrástol mohol vymýšľať šibalstvá všade kde chodil. Čo tak ohádzať blatom mamine vyvesené opraté šaty? Alebo s kamarátom Jarom naháňať kohúta, až kým sa kohút nenaštval a nezačal naháňať on ich. Na bicykli sa pustil z kopca, no a čo, nech si mama z ocom hovorí, aby som išiel pomaly, ja to musím skúsiť a tak to skončilo krtincom, kotrmelcom cez bicykel a veľkým plačom. Odmalička sa ľúbil napapať, no keď starký nútil jesť niečo, čo nebolo po vôli, tak riešenie sa našlo rýchlo. Potajomky vyskočil cez okno, Andrejka mu podala taniere a šup jedlo sliepkam. Už ako 3 ročný ukázal svoju lásku k autám, keď ocovi zobral kľúče a naštartoval. Ako Martinko rástol, tak rástol aj jeho záujem o počítače. Vtedy ešte nikto netušil, že tento chlapec rozmýšľa v jednotkách a nulách. Všetky peniaze čo mal, investoval do to technických hračiek, mame to veru nebolo po vôli, no Maťko bol tvrdohlavý. A nie je na škodu, že to tak ostalo, vyrástol z neho šikovný multifunkčný pán inžinier ajťák.

Prišiel čas dospievania a kamaráti. Najradšej sa vozili na aute, niekedy len tak bezcieľne, občas na diskotéku naháňať baby a niekedy skúšať čo to auto zvládne. Stará embéčka toho teda zvládla veľa, no o tom by však vedeli rozprávať kamaráti Mišo, Juro, Laco, Tomáš a neskôr aj Dodo 🙂 Keď dospel (ale iba na papieri, lebo skutočne to ešte stále neprišlo), tak za volant sadal čoraz častejšie. Zobral ocov Renault Thalia a s kamarátom Lacom skúšal ako rýchlo sa dá prejsť zákruta pri lesoparku. No predsa tak rýchlo, aby sa dala dobre ohnúť náprava. Keď sa nevozili, alebo nesedel pri počítači, tak chodil po horách. Tatry či Fatru pobehal krížom krážom. Jedného dňa obul vibramy na nohy, vzal nohy na plecia a s kamarátmi Mišom a Marošom sa prešli po hrebeni Nízkych Tatier. Ale to sme sa už dostali na FRIčku. Tu už mal všetko. Super kamarátov, auto, počítače a technické hračky všade, kde sa pohol. Ani nevedel, že mu niečo ešte chýba. To zistil, až keď sa to nečakane zjavilo na vodnom diele. A tu sa už začína iný príbeh. Príbeh o dvoch ľuďoch, ktorí žijú svoju rozprávku.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.