MARTINKO
ELENKA
Takýto bol náš veľký deň 6.8.2016

Tak a je to tu, veľký deň D. Posledné dni sme dosť málo spali a tie ranné vstávania boli veru nesmierne ťažké. Aj táto noc bola extrémne krátka. Na náš deň sme potrebovali mať všetko pripravené, tak sme boli dlho do noci hore, nuž čo, keď ten čas je náš najväčší nepriateľ. Ráno zvoní budík 7.00, tie tri hodiny spánku mi na kráse nepridajú, nevadí, nikdy som nepotrebovala byť tá pekná, dnes mi stačí byť ako princezná. Nie všetky princezné sú pekné 😀 Vonku je zamračené, tak to budeme musieť kompenzovať dobrou náladou. A tak sme vstali s úsmevom na perách, čo nám ostalo po celý deň, až na pár výnimiek, na ktorých sa už ale s odstupom času smejeme 🙂 Ja som netradične vstala z postele na prvý budík.  Dostávam informáciu, že sa pokazila pokladňa v obchode a tak nebol čas na zdobenie domu, ale už to je skoro vyriešené, už dali záložnú a ja sa nemám trápiť, všetko bude OK a svadobné plány to doma neprekazí.

Rýchlo sa umyť, raňajky so sebou a sadám do auta na česanie. Na ceste do Tepličky som si spomenula, že koláče pre kaderníčku Betku a kamarátku Janku ostali doma. Nevadí, vytáčam maminku. „Mami, zabudla som koláče, nech mi ich Jukiko prinesie do kaderníctva.“ Parkujem pred kaderníctvom, v salóne ma už Betka čakala. “ Všetko máš? Tak poďme na to.“ A už čarovala s mojimi troma vlasmi na hlave. Ešte že existujú tie príčesky. Všetko išlo podľa plánu, medzičasom prišiel fotograf Maťo, začína fotodokumentácia a tak sa zabávame fotením. Účes dokončený, Jukiko stihol priniesť koláče, nafotené čo treba, pichnúť do vlasov závoj a môžme ísť domov. Aj keď sú Jánošíkove dni v Terchovej, premávka ešte nie je tak hustá, v pohode prídeme domov, kde ma už čaká kozmetička Stanka make-up artist. Auto som odparkovala pred domom susedov, lebo pred naším stálo druhé auto. Kľúče od auta som odovzdala, nech mi ho idú preparkovať ku bránke, že nech ho mám nachystané, keď budem odchádzať. Šikula Stanka už  stihla namaľovať maminku a  prvú družicu sestru Ľudmilku dokončuje. O chvíľku sa púšťa na boj s mojimi kruhmi pod očami a dohadujeme sa ako ma namaľuje. Rozhodla som sa, že dnes to bude veselé, elegancia sa ku mne nehodí a jemné líčenie by mi nepomohlo. Nechávam teda Stanke plnú moc nech zo mňa spraví šťastnú nevestu. Zamračené počasie a zlé svetlo u mňa v izbe spôsobilo, že sme museli hľadať riešenie osvetlenia, otvorený balkón, všetky lampičky domu a ešte aj stavbársky halogén osvetľuje moju izbu, čo spôsobí chvíľkové oslepenie všetkých. Fajn, tak radšej po tme ako slepí.

Nejako sme to zvládli, oblaky sa čoraz viac mračia. Maťo mi už volá, že stihol vyzdvihnúť koláče zo Sladkosti pre hostí, kúpiť Kinedryl v lekárni na upokojenie žalúdka, spraviť zo seba princa a aj pán Skala z Klubu historických vozidiel už prišiel s Tatrou 603, tak môžu ísť na zdobenie auta a vidíme sa v Kaštieli Krasňany. Ja som mu povedala, že už budem za chvíľku hotová a môžem ísť, už si len obliecť šaty. No to som netušila, že kamerovanie obliekania šiat bude trvať tak dlho. Prišlo obliekanie do šiat. Ach, prečo sme si to dopredu neskúsili, ale čo môže byť zložité na obliekaní? No všetko, lebo mám väčšie vlasy ako zvyčajne a som namaľovaná a tie šaty nenavlečiem cez hlavu ako zvyčajne. ( Zistila som, že mám väčšiu hlavu ako driek 😀 ) Šnurovačka von, prevliecť šaty a šnúrujeme odznova. Maminke to veľmi nešlo, tak sa čas naťahuje. Uff, konečne som v šatách, teraz retiazku. Malé zapínanie, maminke to nešlo zapnúť, „ukáž, ja si to zapnem“, no ani mne to od nervozity nešlo. V živote som tak dlho nezapínala retiazku.

Vonku sa parádne rozpršalo. Volá Maťo, že auto je už ozdobené ale vonku prší, tak aj motorky schoval spred kaštieľa a počká ma dnu. Dobojovala som boj s retiazkou, pichnem náušnice, hodím na seba kabátik a bežím. Veď len skočím do auta, ktoré som kázala prichystať a idem. Zisťujem, že topánky som si zabudla v kaštieli, nevadí zatiaľ si dám iné. Od dverí ma maminka schováva pod dáždnikom, lebo si musím držať sukňu aby sa nezamáčala. Vyjdem pred dom, „kde je auto?“ Starká od dverí kričí, že je v garáži, že ho radšej schovali, nech nezmokne. Fajn, je tam vodeodolná výzdoba, ale to asi nevedeli, tak idem ku garáži. Zaparkoval ho odborník, tak natesno k ľavej strane, že tam by som sa ledva prepchala za normálnych okolností. Ako sa dostanem k autu? Zrazu nie je toho, kto by mi ho vyparkoval. Maminka ma necháva pod dáždnikom a ide to skúsiť. Sadne do auta, naštartuje, vypne motor a vystúpi. „To nezvládnem“, hovorí, idem niekoho pohľadať. V pohode, čo by som nepočkala, veď len nestíham a leje ako z krhly. Po chvíli sa objaví Jukiko, vraj bol v kuchyni a umýval riad. Hmm, dnešok je teda asi fakt výnimočný deň. Nervy na pokraji explodovania a ja sadám do auta, našťastie som schytala len pár kvapiek, väčší problém je zmestiť šaty do auta tak aby som bola schopná šoférovať. Nejako sa to podarilo, odchádzame, ale kde je fotograf? Opäť čakáme, volám zatiaľ Maťovi, nech mi z apartmánu prinesie topánky ku vchodu do kaštieľa a že meníme plán stretnutia sa, nech ma čaká v sále. V späťáku vidím fotografove auto, vyrážame.

Jánošíkove dni sa prejavujú, doprava hustá, kým sme všetci odbočili ku kaštieľu zas to trvalo dlho. Stratili sme asi trištvrtehodinu z plánovaného dvojhodinového fotenia. Zaparkujem čo najbližšie k dverám, vyskočím z auta a  bežím dnu. Práve keď vbehnem do dverí sa objaví na schodoch Maťo, že mi nesie topánky. Tak a „romantické“ stretnutie máme vybavené. Plán A nevyšiel, plán B práve zlyhal, no tak to poďme aspoň kvôli kamere natočiť do sály. Maťo, fotograf a kameramani sa išli nachystať do sály a ja som čakala na chodbe s pánom Skalom, ktorý videl, že to je so mnou zlé a svojim pokojným hlasom mi vysvetlil, že aj horšie veci sa stávajú, mám si užívať náš deň a na všetko zlé budeme raz s úsmevom spomínať.

Nadýchla som sa, idem do sály kde ma čaká Maťo, razom všetko zo mňa opadlo. Schody s červeným kobercom, čarovná atmosféra kaštieľa, vyzdobená chodba ma vedie do sály. Sála je nádherná, ani vo sne som si to také pekné nepredstavovala a v strede to najkrajšie môjho života, aký je dnes krásny, môj princ. Blížim sa k nemu, obom nám oči zapĺňajú slzy radosti a šťastia. Vrúcne objatie, pusa a od radosti ma Maťo zdvihne a zatočí „moja princezná“ a zrazu sa sa zastavil čas, vesmír sa točí len okolo nás. Môj sen sa premenil na realitu. Sme spolu, sme krásny, všetko okolo nás je krásne a o pár hodín budú naše srdiečka spojené v jedno. Poďme spraviť pár záberov do rodinného albumu, aby nám verili, že sme boli aspoň jeden deň pekní. Prestalo pršať, vyzerá to, že tam hore nás má niekto asi predsa len rád. Nestihli sme nafotiť všetko čo sme chceli, ale to nevadí, celý deň je pred nami. Odobrali sme sa každý k sebe domov, posledný krát ako dievča a chlapec.

Cesty sa už poriadne zahustili a ja som ako atrakcia čakala pár minút kým sa môžem zaradiť,  všetci si obzerali nevestu v aute, ale nikto ma nepustil. Doma som vystúpila z auta a zistila, že som si pri šoférovaní zlomila kruh. Tak ideme opravovať. Zicherka to vyriešila, ešte rýchlo trochu opucovať šaty a už začínajú prichádzať hostia. Tak sa stretávame, obdivujeme akí sme všetci pekní a čakáme na ženícha.

Už je to tu. Predsa si po mňa prišiel. Pri vchode do domu sa našlo niekoľko neviest, ktoré by si tiež chceli vziať Maťa za manžela a tým získať PIN k jeho kreditke, možno si to rozmyslí a nebude chcieť mňa. Ani to dlho netrvá a už parkuje Tatra 603 pred domom. Ženích ide pýtať nevestu, pani domu ponúkla 3 nevesty, no ženíchovi sa to nepáčilo, nástojil, že chce inú. No v dnešný výnimočný deň bola zľava na nevesty až -70%, tak mu ponúkli štvrtú. Tá sa mu pozdávala a ešte taká zľava? No nekúp to! Z chlapca sa má stať muž a z dievčaťa žena a tak sa patrí odobrať od svojich rodičov. S ich požehnaním sme už mohli pyšne vykračovať do kostolíka  Márie Magdalény v Belej.

Všetci už boli usadení v kostole a čakali kým vojdeme my. No netušili, že sme zabudli nami vybrané čítania v kaštieli a v žiadnej z kníh čo máme k dispozícii nie sú. Spomenula som si, že ich mám odfotené v mobile, tak sme hľadali môj mobil. Po tom ako sme ho našli sme ešte riešili blokovanie klávesnice a môžeme ísť. Je to tu, ten moment, na ktorý sme tak dlho čakali. Maťo vchádza prvý a čaká svoju nevestu pred oltárom. Usadíme sa a čakáme na príchod Ondreja, nášho kamaráta kňaza a kamarátov miništrantov keď v tom začne hrať pesnička:

1. Keď dievča v bielom závoji, vstane si s tebou pred oltár,
Jej nežné áno zazvoní, /:dáte si seba ako dar.:/
2. A potom spolu životom, po ceste ktorá svietiť má,
Pôjdete spolu v dobrom v zlom, /:až kdesi hore, do neba.:/
Ref: Nech Boh stále bdie nad vami, nech vám svoju milosť dá,
Aby ste kráčali vždy jeho cestami,
/:Tam je láska úprimná.:/

Oči mám plné sĺz, spievam si a tancujem moja radosť a šťastie sa nedá opísať slovami. Užívame si každú milisekundu, toto celé sa deje kvôli nám. Je to o nás, text piesne to vystihuje. Ondrej nás privítal, bol úžasný. Všetko bolo úžasné a to som ešte nevedela, že práve dostávame najkrajší svadobný dar. Pri prvom čítaní sa Adam zakoktal, druhé číta Fero z mobilu, profesionál to na sebe nedá poznať, nikto to nezistil, keď si beriem ajťáka, tak nech to tak vyzerá od začiatkov. Z kázne som hltala každé slovíčko a potom nastal ten moment, ten úžasný moment. Obaja sme na otázky odpovedali kladne 🙂

Potom sme sa chytili za ruky, toľko lásky som v jeho očiach ešte nevidela. Otvoril ústa a vyriekol svoj sľub, tak úprimne, radostne a krásne. A teraz ja, zvládnem to, idem na to. Išlo to zo srdiečka, necítila som nervozitu, len radosť. Bolo to ľahšie a krajšie ako som čakala. Ondrej preložil štólu cez naše ruky a vyhlásil nás za manželov. Pocit šťastia sa v tomto momente nedá ani opísať. Vymenili sme si prstienky. Už sme svoji. Navždy. Piesne zneli ako z nebies, tak výstižné a krásne zaspievané ako ešte belský kostol nepočul, boli o nás, skutočne pre nás. Až po omši som sa dozvedela, že to všetko spievali a hrali naši priatelia. Tak tomu hovorím priatelia, dali nám najkrajšie prekvapenie, poznajú nás a vedia čo nás najviac poteší. No a po najúžasnejšej omši sme sa odobrali na hostinu, kde sme sa bavili do rána bieleho. 😉 Čo všetko sa tam dialo, to nech tam radšej ostane 🙂 Bol to výnimočný deň, ktorý sme prežili naplno aj vďaka Vám. Tá radosť pri požehnaní nášho manželstva a všetko šťastie, čo sme v ten deň prežili ostane navždy vryté v našich srdiečkach a bude nám dávať silu po celý život.

Takto som to nemala naplánované a vôbec som ani netušila, že to bude naozaj tak úžasný deň. Vďaka tomu, že sa veci diali inak sa máme na čom smiať a možno práve preto všetko dopadlo tak skvelo. Takže moja rada na záver. Nezabúdajte na podstatu toho dňa. Je to o spojení dvoch srdiečok a nie o peknom počasí a dokonalej princeznej. Dajte najavo svoju radosť a usmievajte sa, pocítia to všetci a budú šťastní s vami.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.